Ostrava: Ostravská univerzita v Ostravě, 2010.
Písať v súčasnosti knihu o rodine tak, aby výsledkom bol kompaktný celok, je mimoriadne náročné a odvážne. Problém je predovšetkým v tom, že dnešné chápania rodiny v teóriách, vo verejnej mienke (výrazne /de/formovanej médiami), ale i v „každodennej rodinnej praxi“ sú natoľko rôznorodé a v svojich akcentoch neraz až protichodné, že bez jasne stanovenej východiskovej etickej paradigmy pohltia autora v svojom chaose. Práve čitateľnosť tejto v texte nevyslovenej paradigmy – žiť v rodine a pre rodinu je zmysluplné – je prvým kladom predloženej práce.
Takýto prístup v sebe obsahuje viaceré vážne riziká. Ide napr. o jednostranný výber len tých faktov a tém, ktoré podporujú „môj“ pohľad na rodinu, prílišná „prvoplánová“ apelatívnosť textu, ideová rigidita a schematizmus. Oceňujeme, že aj týmto úskaliam – Scyle a Charybde – sa autor úspešne vyhol. Pri každej z vybraných tém cielene vždy uvádza názory rozličných autorov, vďaka ktorým je celkový obraz o téme skôr mozaikovitý (so zastúpením širokého spektra farieb), ako romantický a pohodový. V každej z mozaík môže vnímavý čitateľ objaviť spoločný základný motív: napriek všetkému sa to oplatí. O. Sekera to v Závěre pregnantne formuluje: „A mám přání, aby se nám krize ani ,nečas‘ nevyhýbaly, neboť právě na nich se dá růst, ty nás posilují.“ Tento základný motív, či posolstvo vnímam ako druhý klad tejto publikácie.
Tretím kladom práce je, že nám autor umožňuje aspoň trocha nahliadnuť za „zavreté dvere svojej domácnosti“, že nás „vpúšťa“ do svojej rodiny. Nie je to však žiaden exhibicionizmus, ale skutočne citlivá ilustrácia autorovej osobnej životnej cesty (a nielen „výhier“), ktorá jednak umožňuje nám lepšie pochopiť jeho náhľady, jednak obohacuje teoreticko-esejistický rozmer celej publikácie o skúsenosti a autentické výpovede. A tým je „životnejšia“ a presvedčivejšia.
Je zrejmé, že sa autor nesnaží „zapáčiť“ všetkým čitateľom. Iba ťažko si získa svojou monogamnosťou bezbrehých „liberálov“, či obdivom k skutočnej ženskosti feministky. Jeho vytrvalé písanie „moderná rodina“ v úvodzovkách má jednoznačnú interpretáciu (a takýchto „úvodzovkových“ pojmov je v publikácii viac). Nielen titulok celej publikácie – Rodina v nečase – ale viaceré kapitoly nás jemne provokatívnymi názvami nútia zaujať okamžite nejaký hodnotiaci postoj (napr. Matky v ohnisku zájmu; Otcové v ohnisku nezájmu; Společnost připravena nepodporovat rodinu). Práve fakt, že predložený text je ťažko možné čítať len akosi „zvonka“, ale že sa každého z nás nejakým spôsobom vnútorne dotýka, je štvrtým kladom publikácie.
Rodina v nečase nemá ambície byť „moderná“. Snaží sa byť hodnotovo čitateľne pozitívna a zmysluplná. A to je naozaj oveľa viac. Bude dobré, ak sa dostane vysokoškolským študentom i ďalším čitateľom do rúk. Bude skvelé, ak sa im dostane do duše. Bude úžasné, ak sa dostane do ich života.
Albín Škoviera
