Elisabeth Fry rodená Gurney sa narodila v roku 1780 ako štvrté z dvanástich detí Jána a Kataríny Gurneyovcov z Earlhamu, Suffolk. Stala sa známou vďaka svojim úspechom v práci s väzenkyňami, čo viedlo k následnej reforme britského väzenského systému.

Young a Ashton (1956) o nej píšu, že bola členkou Spolku priateľov a v roku 1799 sa stala členkou cirkvi „Plain Quaker¹“, v rámci ktorej prijala aj príznačné „oblečenie a spôsoby typické pre prísne sekty“ (s. 153). V roku 1800 sa vydala za Josepha Frya (tiež člena cirkvi „Plain Quaker“) a porodila mu jedenásť detí.

Začiatky jej činnosti, ktorú Young a Ashton (1956) spájajú so sociálnou prácou, datujú už pred jej manželstvom. Angažovala sa v každodenných záležitostiach pomoci pre rodiny robotníkov v komunite založením školy pre deti. Tú možno vnímať čiastočne aj ako Klub mladých. Takúto činnosť opätovne zopakovala v Plashet v roku 1809 už po usadení sa s vlastnou rodinou. Jej činnosť vychádzala z vedomia povinnosti poskytovať pomoc núdznym tými, ktorí disponujú finančnými zdrojmi, v rámci princípov práce v susedstvách.

Samotná práca Fry vo väzniciach začala nevinnou udalosťou. Young a Ashton (1956) píšu, že v zime 1812/1813 prišiel na návštevu do Londýna americký quakerský kazateľ Stephe Grellet, ktorý bol hosťom Fryovcov. Grellet cestoval po európskom kontinente a navštevoval okrem iného aj väznice. Pre Grelleta bolo obrovskou skúsenosťou vidieť britský väzenský systém. Návšteva väznice Newgate v ňom vzbudila nesmierny súcit a zároveň starosť, pretože takýto systém väzníc ešte nevidel.

Haug a Kolárovská (2008) píšu, že tieto podmienky boli nedôstojné a ako život v zoo za mrežami, v ktorých sa 300 matiek s deťmi tiesnilo v dvoch miestnostiach. Pričom deti boli vo väzniciach s matkami, lebo doma sa o nich nemal kto postarať. Vo väznici bola dusná atmosféra ako aj množstvo konfliktov medzi väzenkyňami.

Fry sa podarilo zhromaždiť v januári 1813 oblečenie a dopraviť ho do väznice. Pričom od tohto momentu začala jej návštevná činnosť vo väzniciach ako aj jej boj za práva väzňov. V roku 1816 vytvorila spolu so švagrami Samuelom Hoarem a Fowellom Buxtonom „Society for the Reformation of Prison Discipline“ (Spoločnosť za reformáciu väzenskej disciplíny) a v januári 1817 začala s dôslednou systematickou prácou s väzňami. Ako prvé vytvorila školu pre deti a mladistvých väzňov. Z nich bol stanovený učiteľ v rámci princípov svojpomoci. Po vytvorení týchto škôl nasledovalo vytvorenie ženských škôl. Tieto priniesli zmenu v monotónnom živote vo väzniciach prostredníctvom zmysluplného zamestnania. Väzenkyne neboli len vzdelávané, ale aj vychovávané k zodpovednému správaniu, k sebaúcte a boli vedené k životu očakávanému spoločnosťou tej doby. Fryovej reformy priniesli aj zmenu v realizovaných prácach vo väzniciach. Ženy boli rozdelené do malých pracovných skupín. Tie boli zložené z dvanástich žien, pričom jedna z nich monitorovala činnosť skupiny (opäť princíp svojpomoci). Zodpovednou za monitoring sa mohla stať žena, ktorá vedela čítať a bola zodpovedná. Ak sa ukázala ako neschopná, bola nahradená inou. Rovnako sa zaviedlo aj krátke ranné a večerné čítanie Biblie. Fry tvrdila, že výrobky väzenkýň majú byť predávané a zisk z nich by mal byť práve určený samotným väzňom, alebo by im mali byť uložené a odovzdané ku dňu ich prepustenia ako základ pre život. Na sklonku svojho života Fry podporila následnú starostlivosť o prepustené väzenkyne, ktorej účelom bolo nájsť im vhodný priestor na život alebo im pomôcť presídliť sa (do Ameriky, Austrálie) (Young – Ashton, 1956).

Systém väzenstva bol, zhrnuto podľa Haug a Kolárovskej (2008), vďaka Fry zreformovaný v nasledovných ukazovateľoch:

• deti neboli umiestňované s matkami vo väzeniach, ale mali zriadenú starostlivosť mimo väzníc;
• väzenkyne dostali prácu, ktorou si zarábali, a po prepustení mali finančnú rezervu, z ktorej mohli začať život mimo väznice;
• dozorcami vo väzniciach mohli od tejto doby byť len ženy;
• väzni nesmeli mať reťaze na nohách;
• bol zrušený trest smrti.

Webový portál www.historyofsocialwork.org dopĺňa, že Fry kritizovala aj väznenie na samotkách, ktoré bolo štandardným trestom v tej dobe.

Elisabeth Fry zomrela v roku 1845, pričom vďaka jej sociálnej práci s väzňami sa zaobchádzanie s nimi stalo humánnejšie a je označovaná ako „Anjel väznice“ (Richards, 1916).

(Text byl publikován v čísle 2/2012.)

Peter Brnula

Zdroje:

HAUG, B. – KOLÁROVSKÁ, Z. Objaviť diakoniu v Biblii a v dejinách. Bratislava: Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku, 2008.

RICHARDS, L. E. The Angel of the Prisons. London: Appleton and Company, 1916.

YOUNG, A. F. – ASHTON, E. T. British Social Work in the Nineteenth Century. London: Routledge and Kegan Paul Ltd., 1956.

www.historyofsocialwork.org