Problematika mladých ľudí opúšťajúcich detské domovy na Slovensku nie je neznámou témou. Každoročne ukončí ústavnú starostlivosť dovŕšením plnoletosti okolo 300 mladých ľudí. Po mnohých rokoch starostlivosti v zariadení by len málokto predpokladal, že ich hlavným problémom bude práve nepripravenosť na samostatný život v spoločnosti. V optimálnych podmienkach dieťa opúšťa svoju biologickú rodinu v čase, keď je na to pripravené, prípadne je postupný odchod ovplyvňovaný zvládnutím niektorých míľnikov, napr. štúdiom (prebiehajúcim alebo ukončeným), vstupom do pracovného procesu, nadviazaním partnerského vzťahu, rozbiehajúcou sa kariérou, a to všetko sprevádzané subjektívnym pocitom dospelosti.
V krízových situáciách, kedy je dieťa umiestnené do detského domova alebo do iného zariadenia ústavnej starostlivosti z dôvodu zlyhania rodiny, je proces osamostatňovania sa v každom ohľade náročný a príliš neprihliada na individuálne potreby jednotlivca a jeho subjektívne prežívanie. Problémy, o ktorých budeme hovoriť, sa netýkajú automaticky všetkých mladých dospelých, ale ide o špecifickú skupinu ľudí so špecifickými charakteristikami. Zákon č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele § 49 hovorí, že „ak ústavná starostlivosť skončí dosiahnutím plnoletosti alebo predĺžením ústavnej starostlivosti do 19. rokov veku, môže mladý dospelý požiadať detský domov o poskytovanie starostlivosti až do jeho osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov veku“. Zotrvanie v detskom domove vo vyššom veku je podmienené štúdiom. Pod osamostatnením sa myslí „prechod z detského domova do bežného pracovného, spoločenského, rodinného života a znamená zabezpečiť si bývanie a vedieť sa samostatne uživiť“.
Rôzne príčiny zlyhávania praxe
Z uvedeného nám vyplýva, že mladý dospelý by mal mať po odchode z detského domova zabezpečené bývanie a tiež aj prácu, aby sa skutočne mohol sám o seba postarať, aby bol nezávislý a samostatný. Detský domov môže pomôcť odchádzajúcemu s naplnením oboch týchto potrieb, alebo minimálne s bývaním, ale o zvyšok sa musí postarať sám.
Ak zhodnotíme našu prax v Domove na polceste Hniezdo, ktoré je sociálnou službou pre mladé dospelé ženy po ukončení ústavnej starostlivosti, stretávame sa s rôznymi príčinami ich zlyhávania. Vzťahy, práca a pracovné zručnosti, financie, vzdelanie, kvalifikácia a zdravie sú oblasti, na ktorých je potrebné pracovať a zdokonaľovať ich. Mladé dospelé ženy k nám prichádzajú nepripravené na samostatný život, mnohé s osobnostnými a psychickými problémami a skoro žiadnymi alebo nereálnymi predstavami, ako to v skutočnom živote vyzerá. Vnútorná motivácia, cieľ a predstava o tom, čo v živote chcú, sú atribúty nevyhnutné k ich ďalšiemu napredovaniu a ich absencia výrazne znižuje úspešnosť procesu osamostatňovania sa. Ďalšími faktormi sú nízka úroveň vzdelania a v niektorých prípadoch aj neochota ďalej študovať a rozvíjať sa, nedostatočné alebo žiadne pracovné zručnosti a skúsenosti s hospodárením, nezodpovednosť a slabá orientácia v úradných a sociálnych záležitostiach, ťažkosti v komunikácii a problémy vo vzťahoch. Faktory ako návrat k svojej biologickej rodine alebo negatívne pôsobenie komunity (rovesníkov, iných mladých dospelých) môžu komplikovať alebo úplne pozastaviť tento proces. Veľmi výrazné črty mladých dospelých žien, o ktoré sa staráme, sú nedôvera v ľudí a svet okolo seba, nenaplnená potreba lásky a pocitu bezpečia.
Na obrázku: Vzdelavacia vikendovka
Roviny procesu osamostatňovania
Na základe našich praktických skúseností sme rozpracovali a zaviedli systém osamostatňovania, ktorý by zahŕňal riešenie na každú z týchto oblastí. Má slúžiť na čo najlepšie naštartovanie a nadobudnutie potrebných kompetencií klientok, na hľadanie ich zdrojov a možností v každej fáze tohto procesu. Ide o fázu prijímania, adaptácie a v neposlednom rade o fázu samotného osamostatnenia sa. Pracujeme vo viacerých rovinách, ktoré vzájomne súvisia a nie je možné ich oddeľovať. Prvou z nich je emocionálna rovina a zahŕňa v sebe všetko to, čo si tieto mladé dospievajúce so sebou prinášajú z biologických rodín, z ústavnej, pestúnskej alebo profesionálnej starostlivosti, ich úspechy, zlyhania, zranenia, emocionálnu depriváciu, ťažkosti alebo poruchy v oblasti pripútania. Druhou je rovina pracovných zručností a berie do úvahy ich schopnosti, zručnosti, predchádzajúce pracovné skúsenosti, postoj voči práci a finančnej nezávislosti, vnútornú motiváciu a naučené spôsoby správania zo starostlivosti iných – „starajte sa o mňa“. Matoušek (1999, s. 118) popisuje tento postoj ako „hospitalizmus“, čo predstavuje „najzávažnejšie riziko dlhodobého pobytu v ústave“ a píše ďalej, že „... v ústave má klient plné zaopatrenie, niekto pre neho navarí, niekto sa stará o jeho financie, niekto mu organizuje prácu atď.“. Po odchode z detského domova sa to všetko musia mladí dospelí naučiť robiť sami. Tretia rovina vzdelania v sebe zahŕňa prácu na osobnej motivácii študovať. Ako píše Vágnerová (2004, s. 684), „prijatie vzdelania ako hodnoty a žiaduceho cieľa vyžaduje plánovanie a úvahy o budúcnosti“, čo je nesmierne dôležité, ak chceme viesť prijímateľky aj týmto smerom. Štvrtou rovinou je starostlivosť o zdravie. Zdravie je samo o sebe téma náročná, pretože nie vždy je u týchto klientok hodnotou číslo jeden.
Všetci odborní pracovníci: psychológ, psychoterapeut a sociálni pracovníci pri uplatňovaní hlavných teoretických základov a východísk, t. j. Rogersovej teórie, na človeka zameraného prístupu a poradenských prístupov (experienciálny prístup, behaviorálny prístup) a tiež i pilierov práce organizácie: individuálneho prístupu a bezpodmienečného prijatia, berú zreteľ na problémy prameniace z emocionálnej frustrácie mladých dospelých žien. Píše o nich aj Katarína Minarovičová (2009, s. 128) vo svojej práci pri zisťovaní miery emocionálnej frustrácie a konštatuje, že „dievčatá boli viac emocionálne frustrované, resp. deprivované ako chlapci“.
Výrazným a súvisiacim fenoménom, s ktorým sa stretávame, je vyššie spomínaná oblasť pripútania k blízkej osobe. Z hľadiska neurobiológie je attachment (pripútanie) „... prostriedkom k tomu, aby dieťa v úzkom kontakte s rodičom zažilo obrovské množstvo zdravých pozitívnych skúseností, ktoré pomôžu vytvoriť jeho základný životný pocit zo seba a zo sveta“ (Vrtbovská, 2010, s. 46). Pokiaľ mladí dospelí v detstve zažívali prevažne frustráciu, strach a zúfalstvo a nepodarilo sa im vytvoriť tieto bezpečné väzby, vedie to k tomu, že „... vyvíjajúci sa mozog zakóduje stres, strach, hnev, zúfalstvo ako dominantnú skúsenosť“ (Vrtbovská, 2010, s. 46) a ich reakcie na okolitý svet a ľudí v ňom i na seba samého tomu nasvedčujú. Buď cítia, že sú milovaní, svet je bezpečným miestom a sú schopní zvládnuť vývinovo primerané úlohy, dokážu požiadať o pomoc, sú zvedaví, alebo naopak sú neistí, iných vnímajú ako nespoľahlivých, na ktorých nemôžu byť závislí. To, čo je zakódované v ich mozgu, hovorí o tom, že sú zlí, nehodní lásky, nikde nepatria, svet je nebezpečný. Žiaľ, len veľmi málo detí má tú príležitosť mať v ústavnom zariadení osobu, s ktorou by zažili fungujúci, zdravý, lásku a prijatie poskytujúci vzťah. Pozitívne a motivujúce je, že situácia nie je neriešiteľná a „deti s narušeným pripútaním alebo s poruchami pripútania si vyžadujú silné, zdravé, vytrvalé vzťahy, v ktorých sa môžu uzdraviť“ (Wetterbert a kol. autorov, 2012, str. 37). Našou formou pomoci je vzťahová (vzťažná) osoba, ktorá sa o prijímateľku stará a sprevádza ju celým pobytom v domove na polceste v každej oblasti a snaží sa byť pre ňu viac ako len „sociálna“. Odchodom sa vzťah neprerušuje a trvá, pokiaľ prijímateľka sama kontakt nepreruší. Vzťažná osoba systematicky vypracováva spolu s klientkou a v prípade potreby v súčinnosti s psychologičkou individuálny plán jej rozvoja s prihliadaním na schopnosti, možnosti a osobný potenciál. Odborné vzdelanie v systemickej psychoterapii nás utvrdzuje v individuálnej práci zameranej na to, čo potrebuje samotný klient, a snažíme sa pomôcť „pri formulácii jeho žiadosti a v súlade s tým dojednať s klientom zákazku“ (Ludewig, s. 85). Pokiaľ je mladá dospelá sama nositeľkou „žiadosti“ (toho, čo sama chce) pri individuálnom plánovaní, tak „je schopná posúdiť, čo je pre ňu dobré, určuje ciele i kroky spolupráce“ a je tá, ktorá „musí urobiť najviac práce a má zdroje pre riešenie svojich problémov, nesie zodpovednosť za to, čo vo svojom živote zmení“ (Úlehla, str. 3). V niektorých prípadoch je dôležitá aj motivácia a pomoc zo strany pracovníka pri formulovaní ich problémov, potrieb a cieľov vedúcich k pozitívnej zmene. Pomoc a podpora odborníka zohľadňuje fakt, že „tieto deti potrebujú mnoho ohľadu na svoje zvláštnosti, potrebujú i špeciálne prístupy a postupy, a predovšetkým veľmi angažovaných dospelých ako zdroje podpory“ (Matoušek, Pazlarova, Baldova, 2008, str. 12).
Na obrázku: Pracovná terapia
Práca so životným príbehom
Inými spôsobmi podpory procesu osamostatňovania v našom systéme je do veľkej miery rozbiehajúce sa špecializované poradenstvo realizované v Domove na polceste Hniezdo počas pobytu, ale i po ukončení služby, kedy sa už nevyžaduje intenzívne sprevádzanie v zariadení, a tiež aj v detských domovoch na vytvorených skupinách mladých dospelých stojacich pred štartom do života. Počas návštev v detských domovoch využívame vytvoreného DVD sprievodcu (nie) len pre „odchovancov“ DeD. Bol vytvorený v spolupráci so samotnými „odchovancami“ a je priamou ukážkou toho, ako to v ich živote po odchode z domova vyzerá. Ďalšou formou pomoci je aj podporná (svojpomocná) skupina pre odchovancov a ponúka priestor pre vzájomné zdieľanie sa a nasmerovanie účastníkov k vyhovujúcim riešeniam ich situácie.
Mladí dospelí, a nie len tí, s ktorými pracujeme, by niekedy radšej zabudli na všetko, čo sa v ich živote udialo. My však vieme, že to pre ich prítomnosť a budúcnosť nie je práve to najšťastnejšie rozhodnutie. Tým odchovankyniam, ktoré sú pripravené na nahliadnutie do svojej minulosti, ponúkame možnosť využiť techniku pre spracovanie osobnej histórie formou Knihy života. „Práca so životným príbehom sa snaží o to, aby si deti, ktoré žijú oddelene od svojich pôvodných rodín, uvedomili svoju minulosť“, čo im pomôže „prijať minulosť a vykročiť do budúcnosti“ (Ryan, Wolker, 2006, s. 5). Ako ďalej poznamenávajú Ryan a Wolker (2006, s. 6), práca so životným príbehom poskytuje „štruktúrovaný a zrozumiteľný spôsob, ako hovoriť o sebe samých, uvedie na pravú mieru nebezpečné alebo zidealizované predstavy, zvýši schopnosti dieťaťa vážiť si sám seba“ a predovšetkým je to prostriedok k tomu, aby si mladí dospelí uvedomili svoju identitu. „Slabý zmysel pre identitu môže obmedziť ich schopnosť čeliť novým výzvam.“
Neoddeliteľnou súčasťou našej stratégie sú aj dobrovoľníci, ktorí zabezpečujú prepájanie s intaktnou mládežou, a tak podporujú „uzdravovanie“ vo vzťahoch a prijímanie „tých druhých“ v dôvere. Matoušek (1999, s. 135) poznamenáva, že „dobrovoľná práca je sférou relatívnej slobody i sférou tvorivosti, sférou, v ktorej nejde o výkon, sférou umožňujúcou mať k niekomu potrebnému osobný vzťah a byť svedkom toho, ako v takom vzťahu prospieva“ a ďalej „dobrovoľník môže a má byť bezprostredný, otvorený, autentický“. V neposlednej rade je to spolupráca s inými odborníkmi, napr. psychiatri, klinickí psychológovia, sociálni pracovníci, a zároveň spolupráca so zamestnávateľmi, učiteľmi, ÚPSVaR-om, VUC.
Záverom...
Proces deinštitucionalizácie potvrdil naše uvažovanie, že kvalita je viac ako kvantita, a preto sa v našom zariadení venujeme nižšiemu počtu odchovankýň (v priemere 5), aby sme mohli maximálne uplatňovať princípy individuálneho prístupu. Z dlhodobého hľadiska môžeme na základe príkladov dobrej praxe zhodnotiť, že tento prístup má zmysel. Od roku 2006 až doposiaľ sme sa venovali 23 mladým ženám a 17 z nich sa úspešne osamostatnilo. Mnohé pracujú, iné vychovávajú v úplnej rodine svoje deti, jedna skončila vysokú školu a pracuje vo svojom odbore a jedna žije spolu s manželom v ich vlastnom byte. Toto sú výsledky individuálneho prístupu zameraného na konkrétne mladé ženy, s ktorými sme zažili veľa pozitívneho a úsmevného, ale i náročného a smutného. Boli a sme súčasťou ich životov a zažívame s nimi úspechy i zlyhania. Tých úspechov je však viac a to je dôvod na to, aby sme v našej práci pokračovali a pomáhali ďalej.
Zoznam literatúry:
MATOUŠEK, O. 1999. Ústavní péče. Praha: SLON.
MATOUŠEK, O., PAZLAROVÁ, H., BALDOVÁ, L. 2008. Individuální plánování služeb u ohrožených dětí a mládeže s důrazem na mladistvé odcházející z ústavní výchovy. Praha: Člověk hledá člověka.
MINAROVIČOVÁ, K. 2009. Emocionálna frustrácia detí žijúcich v detských domovoch. Psychiatria, psychoterapia – psychosomatika. (16)3, 128–133.
RYAN, T., WALKER R. 2006. Vytváření knihy života. Pomáháme dítěti porozumět jeho minulosti. Praktický rádce. Praha. Natama.
ÚLEHLA, I. 2003. Umění terapie 07. Košice: Košický inštitút pre systemickú skúsenosť.
VRTBOVSKÁ, P. 2010. O ztraceném dítěti a cestě do bezpečí. Attachment, poruchy attachmentu a léčení. Praha: Natama.
WETTERBERG, L. et al. 2012. Nádej na uzdravenie. Sprievodca pre rodičov v oblasti traumy a pripútania. Bratislava: Návrat.
