Uvedomujeme si, že sociálne pracovníčky/ci, ktoré/í pracujú s klinickou klientelou, robia klinickú sociálnu prácu – ale v podstate si ani neuvedomujú, že ju robia. Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny. Uvedomujúc si skutočnosť, že dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby. Alebo ide o rôzne typy závislostí. Ak vychádzame z tejto definície, potom sa jednej z manažérok Zariadenia pre seniorov a Domova sociálnych služieb Demjata, Družstevného rozvojového centra v Prešove, Silvie Džavoronkovej, pýtame:

Domnievate sa, že je potrebné teoreticky a metodologicky rozvíjať klinickú sociálnu prácu ako semiprofesiu sociálnej práce?

Určite áno, nakoľko relevantnosť klinickej sociálnej práce je zjavná vďaka efektívnejším a pragmatickejším výsledkom v jej poli pôsobenia  čo do teórie  aj praxe. Je to výzva pre ďalší rozvoj a napredovanie v sociálnej práci ako takej. Dnešná dynamická doba nám prináša zvýšené požiadavky na teóriu a prax  aj v tejto oblasti. V praxi sa často krát stretávame s prípadmi, respektíve s klinickými klientmi, ktorí majú  rôzne psychické choroby, kde si bežný sociálny pracovník nemusí vedieť poradiť. A to je fakt, ktorý si  našu pozornosť zaslúži, nakoľko práca s takýmito, môžeme povedať klinickými klientmi je veľmi náročná a komplexná. Vyžaduje si znalosti, vedomosti, zručnosti aj z iných vied a ich odvetí, ako napr. psychiatria, medicína, liečebná pedagogika, špeciálna pedagogika, právo, ošetrovateľstvo,  psychoterapia, gerontológia a pod. Z uvedeného nám vyplýva, že platí čím kvalitnejšie a odbornejšie bude pripravený klinický sociálny pracovník (teória, prax), tým efektívnejšiu a fundovanejšiu intervenciu dostane klinický klient. Samozrejmosťou by mala byť aj flexibilita a schopnosť aplikovať rôzne intervenčné techniky. Tak bude spokojnosť na obidvoch stranách, nevynímajúc rodinu klienta a jeho sociálne prostredie. Klinický sociálny pracovník je tak erudovaný, odborne zdatný, trénovaný, pripravený aplikovať včasne a efektívne intervenčné techniky, čím výrazne zlepší kvalitu života klinického klienta, a to v plnom rozsahu.

Kedy ju sociálny pracovník/čka v zariadeniach sociálnych služieb vykonáva a je si vedomý toho, že ju vykonáva?

V princípe si ani neuvedomujeme, že s klinickými klientmi robíme klinickú sociálnu prácu. Napr. už len pri prevencii, sociálnej diagnostike, liečbe a poskytovaní sociálnej rehabilitácie, či  pri tvorbe a realizácii individuálnych a výchovných plánov sa robí klinická sociálna práca. Tu napr. musíme brať do úvahy špecifiká a individualitu každého jedného klienta (jeho ochorenie, duševný (mentálny) stav, fyzický stav, schopnosti, vedomosti, zručnosti, potreby a pod...) a mali by sme zúročiť svoje schopnosti, vedomosti a zručnosti aj z iných vied, čo do teórie, tak aj v praxi. Teória by mala akcentovať prax.

U ktorého typu klientov je potrebná a u ktorého dokonca nevyhnutná?

V zariadeniach sociálnych služieb sa bežne stretávame s klientmi, u ktorých bolo diagnostikované nejaké duševné ochorenie, ktoré  sú veľmi rôznorodé a môžu postihnúť klienta rôzne. Závisí to napr. aj od intenzity, od veku prepuknutia ochorenia, od pridružených ďalších ochorení, celkového zdravotného stavu a v neposlednom rade od podpory rodiny a sociálneho prostredia. Ako už bolo povedané, každé „duševné ochorenie“ si vyžaduje špecifický prístup, ale spoločným znakom tejto postihnutej skupiny pre väčšinu klientov je potreba dlhodobej stálej  starostlivosti. Máme tu na mysli duševné ochorenia, ako sú poruchy osobnosti, organické duševné poruchy (demencie, Alzheimerova choroba, Parkinsonova choroba, Pickova choroba), kde dochádza ku postupnému odbúravaniu intelektových a poznávacích funkcií – pamäť, intelekt, orientácia, jazyk, osobnosť), ale aj k poruchám správania, ďalej je to schizofrénia, ktorá postihuje viaceré psychické funkcie, predovšetkým v oblasti myslenia, emotivity, konania a osobnosti, naruší trvalo osobnosť a možnosť jej uplatnenia, a v neposlednom rade sú to afektívne poruchy (depresia, bipolárna afektívna porucha a pod.) a závislosti. Ako som už odpovedala na 1. otázku, nechcem sa opakovať, len znovu chcem apelovať na fakt, že v praxi sa stretávame práve s takýmito duševnými ochoreniami,  ktoré si naozaj vyžadujú naše odborné schopnosti, zručnosti, informácie, skúsenosti, vedomosti, a bežný sociálny pracovník si nemusí vedieť poradiť, nakoľko mu chýbajú vedomosti a zručnosti, ktoré by mohol využiť v teórii, ako aj v praxi práve s takýmito klinickými klientmi.

Aké teórie, prístupy a metódy v nej voliť, respektíve ako ich volíte vo svojej praxi?

V prvom rade by klinický sociálny pracovník  mal pri svojej práci vychádzať a zvoliť postup v súlade so znením etického kódexu Asociácie klinickej sociálnej práce (CSWA). Mal by byť pre nás akousi „barličkou“ pri vykonávaní našej klinickej sociálnej práce s klinickými klientmi. Čo sa týka mojej praxe, čo môžem povedať, tak v  rámci sociálnej rehabilitácie,  konkrétne pri práci s prijímateľmi soc. služieb (ďalej len „klient“) s duševným ochorením,  konkrétne  využívam v praxi techniky a metódy z rôznych vedných disciplín a ich odvetví. Hlavne sa opieram o psychoterapiu, socioterapiu, špeciálnu pedagogiku, liečebnú pedagogiku, medicínu, psychiatriu a psychológiu. Absolvovala som aj výcviky, kurzy a tréningy, z ktorých čerpám  vedomosti a zručnosti, ktoré následne podľa potrieb aplikujem do praxe. A samozrejme je to aj o neustálom sebarozvoji a sebavzdelávaní, ale aj čerpaní nových aktuálnych informácií. V našom zariadení (ZpS a DSS) sú terapie  organizované na základe týždenných a víkendových plánov. Klienti  sú zaradení do jednotlivých druhov terapií v prvom rade podľa psychiatrických diagnóz, ich psychického stavu, ďalej fyzického stavu, motivácie či potreby, samozrejme v rámci ich schopností a možností so zreteľom na určený cieľ samotnej terapie. Pre jednotlivé skupiny sa  používajú metódy práce a techniky, ktoré sú najefektívnejšie pre dosiahnutie jednotlivých cieľov. Pri aplikácii terapií sa v našom zariadení využívajú formy, metódy a techniky napr. dramatoterapie (pantomíma, sociodráma, psychodráma, rolové hry a pod.), muzikoterapie (receptívna a aktívna), arteterapie (projektívna, receptívna, produktívna), biblioterapie (receptívna, perceptívna, expresívna) brainstorming, encountrové skupiny, reminiscenčná terapia, validačná terapia, pamäťový tréning, relaxačné cvičenia, individuálne a skupinové rozhovory, diskusné sedenia, dotazníkové techniky na zistenie spokojnosti, komplexného stavu,  a pod. Tieto metody sú zamerané na odstraňovanie zlozvykov v oblastiach, ako sú: životospráva, zmýšľanie, emocionálna a morálna oblasť, ďalej je to nácvik základných sociálnych zručností, rozvinutých sociálnych zručností, rozvoj komunikačných zručností, rozvoj kreativity, pamäti učenia a v neposlednom rade precvičovanie techník na získanie schopností, ktoré boli stratené či oslabené dôsledkom ochorenia. V zariadení sa vypracujú a následne realizujú, ako som už spomínala, individuálne plány pre každého jedného klienta s akcentom na jeho špecifickosť, a to vo všetkých smeroch, ako aj  individualitu ako takú. Individuálny plán musí byť komplexný, koordinovaný a prispôsobený konkrétnemu klientovi. Naše zariadenie  má vypracovaný systém aj výchovných plánov. Zmyslom pôsobenia je dosiahnuť čo najvyššiu mieru samostatnosti klienta, rozvoj osobnosti vo všetkých oblastiach a tým spokojnosť nášho klienta.

Musím tu spomenúť aj ergoterapiu čiže liečbu prácou, ktorá  je veľmi dôležitým nástrojom na zlepšenie stavu u psychicky postihnutých osôb. Ergoterapiou sa  dosiahne kvalitnejšia reedukácia jednotlivých funkcií organizmu. Pre správne terapeutické zameranie s cieľom dosiahnuť sociálnu integráciu a adaptáciu klienta  je nutné, aby aj ergoterapia sa podieľala pri objektivizácii funkčnej kapacity jedinca (testovanie všedných činností). 

   Úspešne  u nás  funguje aj schránka „Demjatníček – Dôverníček“, do ktorej  klienti vo väčšine anonymnou formou vkladajú  listy, v ktorých píšu svoje postrehy, nápady, podnety, želania, poďakovania, sťažnosti, radosti, ale aj starosti. Táto schránka sa raz do týždňa otvára a spoločne sa venujeme témam, ktoré sú tam napísané. V našom zariadení sme vytvorili  podpornú svojpomocnú skupinu „Anam Cara“ v princípe typ sfér dôverných rozhovorov. Na tejto skupine sa zúčastňujú ľudia, ktorí sa navzájom podporujú a ktorých spája rovnaký zážitok, skúsenosť, problém či trápenie. Táto skupina sa stretáva minimálne raz za mesiac. V tomto stave im pomáha podpora iných ľudí, ktorí prešli tým istým. Tí, ktorí majú viac skúseností s riešením daného problému, pod odborným vedením dokážu pomáhať tým, ktorí ešte veľa skúseností nemajú. Všetci môžu získať silu, nádej a pomoc od tých, ktorí sa s daným problém už úspešne vyrovnali. Samozrejme realizujeme ešte ďalšie aktivity a poskytujeme ešte ďalšie služby k spokojnosti našim klientom, ale o tom možno nabudúce...

Aké špecifiká vidíte vo výkone klinickej sociálnej práce vo svojej práci s klientom? 

V podstate som na túto otázku už odpovedala, keď som rozprávala práve o zvýšených požiadavkách na teóriu a prax na klinického sociálneho pracovníka pri výkone klinickej sociálnej práci, nakoľko prax ukázala, že doterajší vzdelávací program v oblasti sociálnej práce nie je pre klinických sociálnych pracovníkov dostačujúci.

Myšlienka na záver: Pri výkone svojej praxe by sme mali mať na zreteli, že aj my sa môžeme kedykoľvek stať tými „druhými“, a to klientmi, ktorí budú potrebovať pomoc...