Uvedomujeme si, že sociálne pracovníčky/ci, ktoré/í pracujú s klinickou klientelou, robia klinickú sociálnu prácu – ale v podstate si ani neuvedomujú, že ju robia. Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny. Uvedomujúc si skutočnosť, že dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, anebo ide o rôzne typy závislostí. Ak vychádzame z tejto definície, potom sa koordinátora sociálnych služeb Gréckokatolíckej charity Prešov Rostislava Labudy a Gabriely Šostákovej z neziskovej organizácie Trojlístok pýtame:
Domnievate sa, že je potrebné teoreticky a metodologicky rozvíjať klinickú sociálnu prácu ako semiprofesiu sociálnej práce?
(Rostislav Labuda, RL) V odpovediach budem vychádzať z prostredia resocializačného zariadenia pre závislých. Po ukončení štúdia sociálnej práce som začal pracovať v resoc. zariadení. Ako študent som mal možnosť zažiť doc. Kredátusa, ktorý svoju klinickú prax vedel preniesť do štúdijného programu. V počiatkoch praxe som bol čiastočne dezorientovaný širokým záberom sociálnej práce, uvedomoval som si úzke prepojenie jej jednotlivých oblastí, zároveň ako terapeut vnímal aj rozdiely vo výkone tejto profesie a prístupu ku klientovi. Postupom času som sa utvrdil v potrebe profilácie sociálnej práce na jednotlivé oblasti. Pojem klinická sociálna práca je v tomto kontexte veľmi výstižný. S pribúdajúcimi psychiatrickými diagnózami u osôb s kombinovanými závislosťami veľakrát návyková látka nie je primárny problém. Primárnym problémom môže byť psychická diagnóza, negatívny generačný prenos atď. V resocializácii je dôležitá tímová práca a samozrejme ďalšie vzdelávanie. Viacročné skúsenosti mi jednoznačne poukazujú na veľkú potrebu rozvíjania klinickej sociálnej práce (KSP), z dôvodu špecifikácie a užšieho zamerania sociálnych pracovníkov aj ich profesijného sebavedomia, už počas štúdia.
(Gabriela Šostáková, GŠ) Nie, nemyslím. Aj keď v rámci vzdelávania všetkých humanitných smerov, orientovaných na priamy kontakt s človekom v akejkoľvek náročnej životnej situácii, je potrebné mať jasné a dostatočné informácie aj o klinicky podmienených spôsoboch prejavovania a konania u jednotlivcov.
Kedy ju sociálny pracovník/čka v zariadeniach sociálnych služieb vykonáva a či si je vedomý toho, že ju vykonáva?
(RL) Termín KSP je relatívne nový. V zariadeniach poskytujúcich sociálne služby KSP pracovníci poskytujú. Či sú si vedomí tohto výkonu, neviem posúdiť. Stretávam sa s prípadmi, kedy sociálni pracovníci v snahe pomáhať robia skôr opak, nerozumejú potrebám klienta. Mentálne, fyzické a sociálne schopnosti, zručnosti u klientov sú limitované. Prevencia pred stereotypom práce a generalizovaním prístupu na všetkých klientov je v sociálnej práci nevyhnutná. Rozvojom teórie a metodológie KSP, jej aplikáciou v praxi sa v zariadeniach poskytujúcich sociálne služby kvalita práce zvýši.
(GŠ) Práca, pri ktorej ide o poskytovanie sociálnych služieb pre určité cieľové skupiny, je vždy spojená s komplexom nepriaznivých životných situácií. Nie je to izolovaný jeden sociálny problém. Podľa mňa sociálny pracovník v pomeroch našich sociálnych služieb v praktickom ponímaní neizoluje seba ako len klinického sociálneho pracovníka. Aj keď je klient v zariadení, nie je sociálne izolovaný, teda problém je viacvrstvový.
U ktorého typu klientov je potrebná a u ktorého dokonca nevyhnutná?
(RL) Hlavne u klientov s psychiatrickou diagnózou, u závislých, v práci s rodinou, u obchodovaných a obetí násilia, seniorov, telesne postihnutých.
(GŠ) Klinická sociálna práca bude prevládať v prípadoch, ak sociálni pracovníci sú zamestnaní v zariadeniach poskytujúcich špecializované sociálne služby.
Aké teórie, prístupy a metódy v nej voliť, respektíve ako ich volíte vo svojej praxi?
(RL) Systemický prístup, ASUP, individuálna a skupinová terapia, pracovná terapia...
(GŠ) Pri psychiatrických diagnózach je dôležitá spolupráca s ostatnými klinickými odborníkmi. Teoreticky je nutné vychádzať z eklektického prístupu. Metódy je potrebné vnímať ako veľmi individuálne – spoznať anamnézu, vytvoriť plán rozvoja s ostatnými zainteresovanými odborníkmi. Teda zvoliť prácu „na mieru“ s klientom. Napr. pri závislosti a poruchách správania – využívať režimovanie a kontrolu v spolupráci s rodinou, využívať behaviorálne metódy reštrukturalizácie a povzbudenie.
Aké špecifiká vidíte vo výkone klinickej sociálnej práce vo svojej práci s klientom?
(RL) Sociálny pracovník musí byť dobre vyzbrojený terapeutickými metódami, technikami a praktickými skúsenosťami, ak sa to skĺbi s ľudským prístupom, je profesia zároveň aj povolaním. Špecifikom sú závislí, obete násilia, obchodovaní. Títo klienti si vyžadujú mimoriadnu pozornosť, keďže je ohrozený ich ďalší vývin.
(GŠ) V práci so závislými je vhodné mať absolvované teoretické vyučovanie, obdobné ako majú psychológovia v oblasti psychiatrie a klinickej psychológie. Klinická práca je v tom momente, keď ide o duálne diagnózy, alebo o organické poškodenia mozgu a ak to ovplyvňuje správanie klientov. Najčastejšie ide o schizofrénie, depresie, panické poruchy, hraničné poruchy a rôzne iné poruchy osobnosti.
