Nedávno bol na Slovensku ukončený výskum o dobrovoľníctve realizovaný v rámci Európskeho roka dobrovoľníctva 2011. Výskum „Dobrovoľníctvo na Slovensku – výskumné reflexie“ ako súčasť Národnej kampane k ERD bol zložený z dvoch častí. Prvá časť spočívala v reprezentatívnom kvantitatívnom výskume a druhá časť bola založená na kvalitatívnej metodológii. Cieľom výskumu bolo získať obraz o dobrovoľníctve na Slovensku, zistiť a analyzovať rozsah dobrovoľníctva, jeho štruktúru, identifikovať zdroje a efektívne stratégie významné pre činnosť vybraných organizácií pracujúcich s dobrovoľníkmi a prognózovať budúcnosť dobrovoľníctva na Slovensku. Alžbeta Brozmanová Gregorová, ktorá bola jeho spoluautorkou, komentuje výsledky výskumu a smer dobrovoľníctva na Slovensku.

 

Čo bolo pre Vás na výsledkoch výskumu o dobrovoľníctve na Slovensku najviac prekvapujúce?

Mňa osobne prekvapilo, koľko ľudí na Slovensku sa zapája do dobrovoľníckych aktivít. V rámci výskumu sme sledovali dobrovoľníctvo formálne a neformálne (pozn. redakcie: tzv. formálne dobrovoľníctvo je organizované dobrovoľníckym centrom, neziskovou organizáciou alebo priamo poskytovateľom služby). Na Slovensku je 27,5 % z celkovej dospelej populácie zapojených do formálneho dobrovoľníctva, v rámci neformálneho dobrovoľníctva to je až 47,1 % obyvateľov. Myslím si, že sú to veľmi pekné čísla, na ktorých môžeme poukázať, že dobrovoľníctvo na Slovensku existuje a je záležitosťou veľkej skupiny ľudí.

 

Predchádzajúce výskumy neukazovali takúto účasť na dobrovoľníckych aktivitách?

Komparácia s inými výskumami o dobrovoľníctve na Slovensku je veľmi problematická. Aj keď bolo na Slovensku realizovaných už viacero výskumov na túto tému, ich metodológia je rozdielna, poskytuje značne odlišné údaje o tom, aké percento obyvateľstva sa vlastne zapája do dobrovoľníckych aktivít. Pokiaľ sa pozrieme napríklad na výskumy v rokoch 2003–2004, zistíme, že údaje dokumentujúce mieru dobrovoľníctva kolíšu od 13 do 46 %, čo spochybňuje spoľahlivosť týchto údajov.

 

Aká je pozícia Slovenska, týkajúca sa výskumu dobrovoľníctva, v porovnaní s Európou?

Čo sa týka výskumov v Európe, môžem porovnať údaje nášho výskumu s Českou republikou, kde bol výskum realizovaný v minulom roku. V Čechách zaznamenali vyššiu mieru participácie ľudí v rámci formálneho dobrovoľníctva v porovnaní so Slovenskom, zatiaľ čo v neformálnom dobrovoľníctve je miera dobrovoľníctva na Slovensku vyššia. Čo znamená, že formálne dobrovoľníctvo súvisí s rozvinutosťou infraštruktúry dobrovoľníctva, ktorá si myslím, že je v Česku na vyššej úrovni než na Slovensku.

Bola tiež vydaná správa o dobrovoľníctve v rámci Európskej únie. Správa vychádza z výsledkov výskumov realizovaných na Slovensku v predchádzajúcich rokoch a na ich podklade nás zaraďuje medzi krajiny s nízkou mierou participácie. Podľa nášho výskumu však patríme medzi krajiny so strednou mierou participácie v dobrovoľníckych aktivitách, podobne ako aj väčšina krajín strednej Európy a ďalšie rozvinuté krajiny.

 

Z Vášho výskumu vyplýva, že v súčasnosti sa najviac dobrovoľníkov realizuje práve v oblasti sociálnych služieb. Čo z toho vyplýva pre sociálnu prácu?

Podľa mňa je to pre sociálnu prácu jedna z dôležitých výziev. Sociálne služby sú oblasťou, v ktorej výrazne stúpla participácia dobrovoľníkov, a práve sociálne služby sú podľa môjho názoru oblasťou, v ktorej sa môžu uplatniť sociálni pracovníci aj ako koordinátori dobrovoľníckych programov, a tým sa podieľať na profesionalizácii práce s dobrovoľníkmi.

 

Čo je dôležité pre ďalší rozvoj dobrovoľníctva v rámci jeho výskumu?

Tém je hneď niekoľko. Výskum nám pomohol získať obraz v základnej rovine, ale každá z jednotlivých tém alebo dimenzií, ktorým sme sa vo výskume venovali, by si zaslúžila samostatný výskum. Či už je to rozsah dobrovoľníctva, pravidelnosť, stabilita, alebo motivácia, bariéry, sociálny profil, profesionalizácia práce s dobrovoľníkmi. A to nielen z pohľadu napríklad aktívnych dobrovoľníkov, či bežnej populácie, ale i z pohľadu ľudí, ktorí v rámci svojej práce riadia dobrovoľnícke programy.

 

V súvislosti s dobrovoľníctvom sa presadzuje aj koncepcia „Service learning“ (učenie sa službou), ako možnosť aktivizácie potenciálnych dobrovoľníkov a zároveň ako nástroj ich profesionalizácie. Akú máte skúsenosť s touto koncepciou?

Koncepciu Service learning vnímam ako vyučovaciu a učebnú stratégiu, ktorá integruje zmysluplnú dobrovoľnícku skúsenosť so vzdelávaním a s reflexiou. Je to koncepcia, ktorá je podľa môjho názoru uplatniteľná aj vo vzdelávaní sociálnych pracovníkov a pracovníčok, ale nielen vo vzdelávaní tejto cieľovej skupiny. V zahraničí sa rozvíja už od základných škôl. Aj u nás na Univerzite Mateja Bela s ňou máme skúsenosti v rámci niekoľkých predmetov. Ak chceme začleniť dobrovoľníctvo do vzdelávania, je potrebné praktickú skúsenosť prepojiť s cieľmi vzdelávania, s teoretickou prípravou študentov, nadviazať na teoretickú prípravu reálnou skúsenosťou z praxe a následne reflektovať skúsenosť spätne do teoretickej prípravy. Ja to vnímam ako veľmi dobrý model výchovy k dobrovoľníctvu.

 

Aké sú výhody danej koncepcie?

Jej výhody vidím v rozvoji konkrétnych vedomostí, zručností potrebných ako pre bežný život tak i pre trh práce, rozvoj osobnosti ľudí, ktorí sa do týchto činností zapájajú. Dôležitou charakteristikou a ďalšou výhodou je, že vychádza z potrieb komunity, alebo by mala. Výsledkom je, že môžeme prostredníctvom jej využitia uspokojiť potreby komunity, v ktorej sa táto koncepcia rozvíja.

 

Mohli by ste na konkrétnom príklade priblížiť, čo ste v tejto oblasti urobili práve vy?

Na univerzite máme predmet „práca s rómskym etnikom“ a študenti si v rámci tohto predmetu mali možnosť vybrať medzi dobrovoľníckou skúsenosťou alebo bežnými seminármi. Vytvorila sa tak jedna skupina preferujúca práve spomínanú dobrovoľnícku skúsenosť, s ktorou sme realizovali projekt v rómskej osade. Úlohou študentov spolu s mladými ľuďmi z rómskej osady bolo prejsť vzdelávaním pre prípravu dobrovoľníckeho programu, spoločne si dobrovoľnícky program pripravili a realizovali ho pre deti a mládež v rómskej osade. Podarilo sa nám tak zapojiť rómsku mládež, ktorá sa stala nielen odberateľom dobrovoľníckych aktivít, ale tiež aj jej aktívnym subjektom ich vykonávania. Pre študentov to bola práve tá skúsenosť, vedľa teoretického vzdelávania, ktorá sa týkala práce s rómskym etnikom a špecificky dobrovoľníckeho manažmentu, zažili si dobrovoľnícku skúsenosť. Potom ešte prebiehala ich reflexia v rámci skupinových stretnutí, ale aj individuálna reflexia ich skúseností.

 

Aká je udržateľnosť študentov pre oblasť dobrovoľníctva?

Mne osobne sa potvrdzuje to, čo hovoria aj výskumné zistenia. Ukazuje sa, že najväčšou bariérou nezapojenia sa do dobrovoľníckych aktivít je nepožiadanie o pomoc, že reálne človeka nikto nepožiadal. Na druhej strane si myslím, že cesta k získaniu dobrovoľníkov vedie cez konkrétne dobrovoľnícke ponuky, priamym kontaktom s ľuďmi, ktorých chceme osloviť. Podľa mňa je to v prvej fáze získavania dobrovoľníkov o osobnom kontakte. Až potom vzniká otázka ich udržateľnosti, na koľko je program a skúsenosť príťažlivá, na koľko im poskytuje to, čo od nej očakávali, ako sa stretli ich očakávania s očakávaniami organizácie, pre ktorú pracovali, a podobne.

 

Aká je Vaša skúsenosť? Darí sa udržať dobrovoľníkov v ich činnosti?

Do určitej miery áno, je to veľmi individuálne. Aj vďaka tomu, že učím na vysokej škole a pracujem v centre dobrovoľníctva, si uvedomujem, že kvalitné vedenie dobrovoľníckeho programu si vyžaduje celého človeka. Celá aktivita je udržateľná vtedy, keď vy ako koordinátor do toho investujete toľko energie, aby to udržateľné bolo. Ak tomu tak nie je, potom ľudia, s ktorými pracujete, strácajú postupne motiváciu. Napríklad už len tým, že s nimi nie ste v kontakte.

 

Čo by podľa Vás pomohlo zvýšeniu prestíže dobrovoľníctva?

V tomto smere je niekoľko trendov. Mne sa páči jeden, ktorý hovorí o takzvanej produktizácii dobrovoľníctva. Znamená to, že by sme mali zabaliť dobrovoľnícku činnosť ako produkt, aby bolo jasné, čo človek môže prostredníctvom dobrovoľníctva získať, koľko času musíme investovať do dobrovoľníckej aktivity, čo nám skúsenosť prinesie a čo prinesie druhej strane. To by malo byť jasné. Rovnako tak, ako keď si kupujete akýkoľvek iný produkt. To my na Slovensku, podľa môjho názoru, nevieme – nevieme dobrovoľnícku skúsenosť predať ako tovar. A najmä v oblasti dobrovoľníctva mládeže by to bolo veľmi potrebné.

 

Je to teda súčasť určitého marketingu alebo politiky dobrovoľníctva?

Nie som si istá, či na Slovensku je nejaká politika dobrovoľníctva. Určite bolo významným krokom prijatie zákona o dobrovoľníctve, čo sa nám podarilo tento rok. Sme teraz na samom začiatku, máme výskum, máme zákon a môžeme začať tvoriť politiku v oblasti dobrovoľníctva a stratégiu podpory dobrovoľníctva na Slovensku.

Michaela Lipčáková