Bratislava: Kancelária WHO na Slovensku, 2013.
Pre demografický vývoj na Slovensku je typický dlhodobý pokles plodnosti a pôrodnosti a výrazná zmena reprodukčných pomerov. Vyplývajúc z Programového vyhlásenia Vlády Slovenskej republiky na roky 2012–2016 bol v roku 2013 schválený Národný program aktívneho starnutia na roky 2014–2020 (ďalej NPAS). Slovensko sa týmto prihlásilo k problematike aktívneho starnutia ako politickej priorite, podporujúc s pomocou verejných politík ľudské práva starších ľudí prostredníctvom ich aktivizácie. Podľa NPAS (2013, s. 7) „populačné starnutie predstavuje pre Slovensko jednu z najväčších výziev 21. storočia, ktorá nezvratne zasiahne všetky sféry fungovania spoločnosti“. Na druhej strane, citujúc NPAS, starší ľudia „patria medzi najzraniteľnejšie skupiny v spoločnosti, stretávajú sa so zhoršeným prístupom k svojim právam, zlým zaobchádzaním, či protiprávnym konaním“ (s. 14), a teda „odstránenie všetkých foriem násilia a diskriminácie starších ľudí je zásadnou požiadavkou i pri zabezpečovaní a poskytovaní sociálnej ochrany a podpory starších ľudí“ (s. 16).
Upozorňujúc na aktuálnosť problematiky je, ako uvádza autorka Predslovu, D. Sedláková, riaditeľka Kancelárie WHO na Slovensku, táto monografia veľmi významná (vznikla pri príprave NPAS v rámci mapovania rozsahu zneužívania a týrania starších). Jej autorky, K. Repková a B. Balogová, v nej zakomponovali problematiku zlého zaobchádzania so staršími ľuďmi (ďalej ZZSĽ) do problematiky aktívneho a dôstojného starnutia. Ich východiskovou tézou boli slová E. G. Krug et al. (2002) v prvej Svetovej správe o násilí a zdraví (WHO, 2002): „Pokiaľ budú starší ľudia v spoločnosti nedoceňovaní a marginalizovaní, budú trpieť stratou sebaidentity a vysokým rizikom diskriminácie a všetkých foriem zneužívania“, a základným cieľom predstaviť problematiku ZZSĽ ako ľudsko-právnu otázku, popísať jej vývoj za posledných približne 20 rokov a prispieť k prekonávaniu stereotypov v tejto oblasti.
Monografiu, v rozsahu 160 strán, tvorí okrem Predslovu, Úvodu a Záveru šesť kapitol, Literatúra a text dokresľujú bohaté Prílohy.
V prvej (Zlé zaobchádzanie so staršími ľuďmi – terminologická evolúcia) a druhej (Prevencia zlého zaobchádzania so staršími ľuďmi ako verejný záujem a politika) kapitole K. Repková vymedzuje terminológiu a jej vývoj a predstavuje verejno-politické rámce v predmetnej oblasti, reflektujúc tému ako vedecko-výskumnú otázku. Po analýze sa napokon prikláňa k definícii WHO (2002) a zasadzuje o ustálenie pojmu ZZSĽ ako strešného pojmu pre túto oblasť (v situačných kontextoch však odporúča zvážiť aj iné pojmy, najmä násilie na starších ľuďoch). V medzinárodnom kontexte autorka identifikovala a popísala tri kľúčové prístupy/rámce pre kontextualizáciu a tematizáciu problematiky ZZSĽ v súčasnej odbornej spisbe (a to všeobecný ľudsko-právny prístup, rámec starnutia a dlhodobej starostlivosti (všeobecne) a rámec kvality služieb dlhodobej starostlivosti), ktoré považuje za hierarchicky usporiadané. Upozorňuje na absenciu ochrany starších ľudí v kontexte explicitnej podpory záväzným ľudsko-právnym dokumentom OSN a diskutuje existujúce ohrozenia prijatia takéhoto dokumentu, varujúc pred prílišným (až nekritickým) zdôrazňovaním riešenia problematiky v kontexte dlhodobej zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Tretia kapitola (Zlé zaobchádzanie so staršími ľuďmi – sekundárna výskumná analýza) obsahuje sekundárnu analýzu domácich aj zahraničných zdrojov vyúsťujúcu do konštatácie autorky, K. Repkovej, o nedostatku systematickej výskumnej pozornosti venovanej tejto téme. Analýza je predstavená v troch blokoch (uznanie ZZSĽ ako problému, výskum ZZSĽ v diverzite spoločenských vzťahov a výskum ZZSĽ v rámci opatrovateľských vzťahov) a argumentuje opodstatnenosť a význam problematiky v širších spoločenských súvislostiach. Autorka dokumentuje, že problematika prekračuje sféru dlhodobej starostlivosti, hoci práve v tejto oblasti je výskum rozpracovaný najviac. Následne diskutuje vybrané faktory podieľajúce sa na výskyte ZZSĽ, a to tak na strane prijímateľa starostlivosti, ako aj na strane opatrujúcej osoby, a upozorňuje na absenciu účinnej koordinácie výskumných snáh v predmetnej téme, ktorá je často skúmaná len ako súčasť komplexnejších výskumných projektov.
Obsah štvrtej kapitoly (Zlé zaobchádzanie so staršími ľuďmi a rezidenčná dlhodobá starostlivosť – teoretické a diagnostické východiská) tvoria teoreticko-diagnostické východiská ZZSĽ v rezidenčnej starostlivosti, pričom bazálnou je autorkou, K. Repkovou, formulovaná konštatácia absencie systematickej odbornej prípravy zamestnancov zariadení rezidenčnej starostlivosti, ako intervenovať. Autorka popisuje vybrané perspektívy výkladu ZZSĽ v rámci rezidenčnej starostlivosti: od vnímania ako prirodzeného efektu inštitucionálnej kultúry a praxe, až po chápanie modernej (komunitne organizovanej) rezidenčnej starostlivosti ako profesionálnej bázy pre pomoc starším obetiam domáceho násilia, zdôrazňujúc potrebu odlišovať inštitucionalizované zneužívanie (reflektujúc teóriu totálnej inštitúcie) od individuálneho aktu zneužívania a zanedbávania staršej osoby. Keďže v odbornej spisbe sa v rámci rezidenčnej starostlivosti s predmetnou otázkou stretávame najmä v kontexte diagnostiky a nápravy zo strany zamestnancov sociálnych služieb, nasledujúci text autorka zamerala na diagnostické aspekty témy. Zdôrazňuje pritom, že diagnostika v tejto oblasti nie je v zariadeniach sociálnych služieb štandardnou súčasťou celkovej diagnostiky životnej situácie staršej osoby a ani neexistujú štandardizované spôsoby jej realizácie.
Uvedené konštatovanie je následne hypotézou realizovaného prieskumu, ktorý je obsahom piatej kapitoly (Zlé zaobchádzanie so staršími ľuďmi a rezidenčná dlhodobá starostlivosť – prieskum). Autorky, B. Balogová a K. Repková, predstavujú dizajn a výsledky prieskumu zameraného na zisťovanie postojov a skúseností zamestnancov zariadení dlhodobej starostlivosti o staršie osoby na Slovensku s diagnostikou v oblasti zlého zaobchádzania, ktorý bol realizovaný v roku 2013. Tento kvantitatívny nomotetický mapujúci terénny prieskum, podporený Regionálnym úradom WHO pre Európu, bol prvým svojho druhu na Slovensku. Pri dizajnovaní autorky vychádzali z odporúčania Tematického zasadnutia Výboru pre seniorov RV SR ĽPNMRR (z 8. apríla 2013) vytvoriť osobitnú diagnostiku v tejto oblasti a pri štandardizácii postupov sa opierať o reprezentatívne výskumné zistenia. Výskumným nástrojom bol pološtrukturovaný dotazník. Na základe zámerného výberu boli do prieskumu zaradené zariadenia poskytujúce sociálne služby pre staršie osoby (zariadenia pre seniorov, domovy sociálnych služieb, zariadenia opatrovateľskej služby) s funkčnou e-mailovou adresou.
Autorky dospeli k množstvu zistení v nasledujúcich oblastiach: pozícia informátorov administrujúcich dotazník v zariadení, typ a právny status zariadenia, región, veková štruktúra a pohlavie klientov, názor na rozšírenosť ZZSĽ a jeho formy, skúsenosti s prijímaním starších osôb do zariadenia kvôli ZZSĽ zo strany najbližších, skúsenosti s pokračovaním ZZSĽ aj po prijatí do zariadenia, kritická reflexia vlastnej práce v tejto oblasti.
Zistenia potvrdili, že ZZSĽ je rozšíreným fenoménom. Zamestnanci zariadení si síce uvedomujú jeho závažnosť, ale systematicky sa mu vo vlastnej práci nevenujú. Pritom pri prijímaní do zariadenia potvrdilo diagnostiku v tejto oblasti len 22 % informátorov (aj v týchto prípadoch najčastejšie intuitívne, bez oficiálneho zaznamenávania). Rovnaký bol výsledok pri realizácii diagnostiky počas pobytu v zariadení (väčšinou vo vzťahu k zamestnancom, najmä ako súčasť monitorovania spokojnosti klientov a ich rodín s poskytovanou službou), ale autorky prezentujú vo svojej monografii množstvo ďalších zistení, potvrdzujúcich význam štúdia uvedenej problematiky a jej vnímania ako verejného záujmu.
V poslednej, šiestej kapitole (Odporúčania pre verejné politiky) K. Repková sumarizuje systémové východiská a formuluje odporúčania pre diagnostiku v rezidenčnej starostlivosti. Opierajúc sa o argumentáciu, že východiskom by malo byť systémové vnímanie tohto fenoménu, založené na viacúrovňových rizikových faktoroch (z čoho vyplýva aj potreba viacúrovňových verejných intervencií pri prevencii a zmierňovaní), predstavuje ekologický prístup k prevencii a zmierňovaniu tohto problému a diskutuje systémové východiská zakomponovania témy do širšieho národného programového dokumentu na podporu aktívneho starnutia. Kapitola končí odporúčaniami pre diagnostiku ZZSĽ v rezidenčnom prostredí, zdôrazňujúc jej mediačnú a sanačnú funkciu.
Aj napriek tomu, že pôvodným zámerom bolo spracovať metodický odporúčajúci materiál realizácie diagnostiky ZZSĽ v rezidenčnej dlhodobej starostlivosti, s uvedeným sa autorky monografie neuspokojili. Cieľ sa rozšíril o snahu zakomponovať špecifiká ZZSĽ do širšieho kontextu verejného záujmu a verejnej politiky. Takto sa podarilo predstaviť tému ako „súčasť integrovaného vedeckého a verejno-politického prístupu vychádzajúceho primárne z ľudsko-právnej paradigmy a ochrany dôstojnosti človeka v každej fáze jeho života“, hoci, ako autorky konštatujú, takýto integrovaný prístup v súčasnosti rozhodne nie je možné považovať za prirodzený. Práve z uvedených dôvodov je táto monografia významná a rozhodne môže byť dôležitým stimulom pre rozvoj vedeckého poznania v predmetnej oblasti v budúcnosti. Text je spracovaný prehľadným spôsobom, autorky využili k detailnejšiemu rozpracovaniu konkrétnych parciálnych otázok aj bohaté Prílohy. Rozhodne je túto monografiu možné odporúčať nielen širokej odbornej verejnosti, ale aj študentom pomáhajúcich profesií a osobám, ktoré sa uvedenej cieľovej skupine profesionálne venujú v rámci vlastnej praxe.
