Úvod

Keď som sa rozhodovala, že napíšem reflexiu z praxe k téme násilia páchaného na ženách, netušila som, koľko nových podnetov ma do jej napísania inšpiruje. A to aj napriek tomu, že ak človek pracuje v jednej téme viac ako 25 rokov, tak si myslí, že už ho nedokáže nič prekvapiť. Opak je pravdou. Dokáže. Niekedy príjemne a inokedy menej príjemne.

Názov príspevku polemizuje o tom, či na Slovensku máme, alebo nemáme funkčný systém ochrany obetí domáceho násilia. Neviem, či jeden článok môže dať komplexnú odpoveď na túto otázku. Názov príspevku som skôr ponímala k zamysleniu sa nad tým, čo na Slovensku máme, čo je potrebné uchovať, čo rozvíjať, na čo nesmieme zabúdať, a to nielen v kontexte rodovo podmieneného násilia, ale komplexne v téme domáceho násilia. Pri práci v tak závažnej téme, akou domáce násilie je, je dôležité si pripustiť, že sa máme stále čo učiť, že každý človek je iný a že každému odborníkovi, odborníčke, ktorý/á do tejto témy vstupuje, by malo ísť o ten istý cieľ. Predovšetkým pomôcť, ochrániť, sprevádzať, hľadať riešenia a svojím prístupom a konaním podporovať a neviktimizovať. Každý z nás z času na čas potrebujeme pomoc, aj keď nemusí ísť hneď o domáce násilie. Určite by nám nebolo príjemné, ak by nás v krízovej situácii niekto niekoľkokrát niekoľko hodín vypočúval, neustále nás poučoval, namiesto podpory nás ponižoval, neveril nám, čo prežívame, robil nás za situáciu vinnými, aj keď sme ju zjavne nezapríčinili, alebo nás nechal na pospas osudu.

Hneď v úvode musím o sebe priznať, že patrím k tým ľuďom, ktorí domáce násilie, násilie páchané na ženách vnímajú veľmi intenzívne aj cez násilie páchané na deťoch, a to z viacerých aspektov, a to tak očami dieťaťa, ktoré je násilím zasiahnuté priamo, alebo ak je „iba“ svedkom násilia . Z môjho pohľadu je takéto dieťa tiež obeťou a vyžaduje si všetky náležité opatrenia, ktoré obeti domáceho násilia prislúchajú. Toto moje presvedčenie tkvie v dlhoročných praktických skúsenostiach. Predtým, než sa v príspevku dostanem ku konkrétnej kazuistike, predstavím organizáciu, v ktorej pracujem, a viac sa budem venovať novému špecializovanému zariadeniu pod názvom „Bezpečný ženský dom“. V neposlednom rade poukážem na podľa môjho názoru nevyhnutné opatrenia na stabilizovanie systému ochrany, ktoré sa môžu stať základom pre zmenu,  účinnú a rýchlu pomoc, ktorá v tomto kontexte môže zachrániť život.

Centrum Slniečko, n. o.

Je to nezisková organizácia, ktorá sa takmer 17 rokov venuje téme násilia páchaného na deťoch a ženách. Postupne v Nitrianskom kraji vybudovala komplexný systém ochrany a podpory pre obete domáceho násilia, týrané a sexuálne zneužívané deti. Pozostáva z preventívnych programov (inšpiratívne videá k nemu nájdete na: www.kozmove-dobrodruzstva.sk), poradenského centra pre obete rodovo podmieneného násilia, poradenského centra pre obete domáceho násilia, intervenčného centra pre rodiny a deti v kríze a rezidenčných zariadení pre obete domáceho násilia a pre deti so syndrómom CAN (child abuse and neglect). V mnohých prípadoch násilia je veľmi dôležité, aby obete mohli odísť do bezpečného prostredia. Centrum Slniečko prevádzkuje tri takéto špecializované zariadenia. Jedno z nich je krízové stredisko (§ 62 zákona č. 305/2005 Z. z.), kde sú v jednej časti umiestňované deti, ktoré boli týrané, sexuálne zneužívané, prípadne vo vážnej kríze, kedy rodina nemôže, nechce alebo nevie zabezpečiť pre dieťa bezpečie a starostlivosť, a v druhej časti sú umiestňované matky s deťmi – obete domáceho násilia. Druhým zariadením je bezpečný ženský dom (v zmysle § 29 zákona č. 448/2008 Z. z.), ktorý prijíma ženy, ženy s deťmi – obete rodovo podmieneného násilia v akútnej kríze. Toto zariadenie spĺňa minimálne štandardy EÚ a úplne nekorešponduje so súčasným zákonom. Posledným zariadením je bezpečný dom (v zmysle § 26 zákona 448/2008 Z. z.), kde sú umiestňované obete domáceho a rodovo podmieneného násilia po zvládnutí akútnej krízy, a to v prípade, ak potrebujú ešte čas na opätovné zaradenie sa do života, pritom dokážu existovať už viac samostatne, bez obáv o svoj život a život detí a nemusia žiť v utajení. Ide o ženy a matky s deťmi, ktoré nemajú ukončené súdne pojednávania, prípadne ide o ženy s nízkym príjmom, alebo pokračujúce napr. v procese vzdelávania, zaškoľovania s cieľom osamostatnenia sa. Všetky tieto zariadenia sú nízkokapacitné a majú podobu rodinných domov. 

Bezpečný ženský dom (BŽD)

BŽD Centra Slniečko je špecializovaným zariadením pre obete rodovo podmieneného násilia s utajenou adresou, zriadený vďaka podpore Nórskeho finančného mechanizmu, štátneho rozpočtu, dobrovoľníkov a mnohých ďalších podporovateľov. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je aj poradenské centrum, nachádzajúce sa mimo zariadenia BŽD. Základným poslaním BŽD je bezpečie a posilnenie žien a ich detí. BŽD poskytuje komplexnú špecializovanú podporu a ochranu poskytovanú na jednom mieste prostredníctvom multidisciplinárneho tímu, a to sociálnymi poradkyňami, sociálnymi terénnymi pracovníčkami, terapeutkou, psychologičkou, špeciálnou pedagogičkou, pedagogickou pracovníčkou a pomocnými výchovno-organizačnými pracovníčkami a právničkou. Každá žena má k dispozícii sociálnu poradkyňu a všetky služby poskytované v zariadení. V BŽD je zabezpečená 24-hodinová nepretržitá služba, a to predovšetkým z dôvodu zabezpečenia ochrany a bezpečia. Objekt spĺňa bezpečnostné štandardy, je napojený na bezpečnostný pult a zvonka je monitorovaný kamerami. Služby, ochrana a podpora ženám a deťom je zabezpečená bezplatne. Deti žien majú k dispozícii 2 pedagogické pracovníčky, psychologičku, ktoré dohliadajú na bezpečie, ochranu a rozvoj detí, sanujú narušené vzťahy medzi matkou a deťmi navzájom, sledujú ich špecifické potreby, spracovávajú individuálny plán rozvoja dieťaťa. Tím v  BŽD realizuje aj terénnu službu, sprevádzanie, prepravnú službu a vyhľadávaciu činnosť. Ako nadštandard poskytujeme pre spracovanie traumy aj špecializované terapeutické programy v oblasti muzikoterapie, arteterapie a canisterapie. Každá matka s deťmi má svoju vlastnú izbu aj so sociálnym príslušenstvom. Ženy majú k dispozícii 2 kuchynky, deti majú len pre seba priestor na hranie v herničke a k špecializovaným terapiám sa dajú využiť ďalšie dve miestnosti. V BŽD sa nám podarilo vybudovať aj špecializovanú miestnosť pre vypočúvanie detských svedkov násilia, a to cez polopriepustné zrkadlo, aby dieťa nebolo vypočúvané niekoľkonásobne a za prítomnosti viacerých odborníkov, ktorí pri výsluchu byť musia. Túto miestnosť využívajú vyšetrovatelia v Nitrianskom kraji.

Príbeh Jany

Násilie v detstve vo veľkej miere ovplyvňuje výber partnera...

Jana vyrastala v nepodnetnom, ohrozujúcom prostredí, v ktorom absentovalo láskyplné prijatie, ochrana a bezpečie. Narodila sa v poradí ako tretie dieťa s veľkým vekovým rozdielom od svojej staršej sestry. To, čo si pamätala z detstva, boli zväčša negatívne zážitky v spojení, ako sama  s matkou čelili každodenným hádkám, bitkám, ťahaniu za vlasy a neustálemu ponižovaniu otcom alkoholikom. Pekné spomienky sa viažu iba k chvíľam v spojení s matkou, ktorá sa o Janu starala. Jana si spomína, ako jej čítavala rozprávky a povzbudzovala ju, keď jej bolo najhoršie. Násilie otca voči matke narastalo i napriek tomu, že bola po vážnej mozgovej príhode ochrnutá na pravú stranu tela. Jana sa dobrovoľne stala terčom agresivity, ponižovania a bitiek otcom, len aby ochránila matku vo vážnom zdravotnom stave. Starala sa o ňu od svojich 17-tich rokov. Otec po jednej z bitiek, po ktorej zostali Jane zlomeniny a pomliaždeniny, bol vzatý do väzby a odsúdený. Počas pobytu vo väzení sa podarilo Jane vylúčiť otca zo spoločného bytu. Potom sa už len dozvedela, že náhle ochorel a zomrel. V škole Jana dosahovala priemerné výsledky, pamätá sa na to, že sa často musela učiť v pivnici, lebo otec robil podľa jej slov „bordel“. V škole nemala kamarátky, zo školy sa vždy ponáhľala domov pomáhať matke, hanbila sa za to, čo sa u nich dialo. Ťažko nadväzovala a aj v súčasnosti ťažko nadväzuje priateľstvá. Jana bola liečená niekoľkokrát aj na psychiatrii, kvôli depresiám.

Detstvo prežité v násilnom prostredí sa podpísalo na Janinom sebavedomí, vysokej tolerancii na násilie vo vzťahoch a aj na násilie v sexuálnej oblasti. Spomienka na detstvo vyvoláva v Jane vždy psychickú bolesť, ktorá sa prejavuje tenziou, pozvoľným plačom, nepríjemnými pocitmi, prejavujúcimi sa trasom rúk, žalúdočnými bolesťami, skľúčenosťou, úzkosťou a strachom. Začne rýchlo a plytko dýchať a dodáva: „Nemôžem už o tom rozprávať, hrozne to bolí, hanbím sa.“

Prvý Janin vzťah

Jana sa zoznámila so svojím manželom cez internet počas toho, ako sa starala o matku. V tom čase žila s matkou v trojizbovom byte. Postupne sa priateľ nasťahoval k nej a žili tam spolu s matkou. Po dvoch rokoch známosti sa zobrali. Spočiatku bol vzťah s partnerom bezproblémový. Partner dal návrh Jane, že má po rodičoch dom, ale že sa musí renovovať, že by tam aj matke aj im dvom bolo lepšie, že keby predali byt, v ktorom bývali, mali by dosť aj na opravu. Matka s predajom súhlasila, peniaze z predaja bytu dala k dispozícii Jane a Jana manželovi, ktorý čiastočne prerobil dom, kúpil nové auto. To, že matka dala k dispozícii celý byt a financie z neho Jane, prehĺbili sa problémové vzťahy s Janinými staršími sestrami. Po čase sa financie minuli a Jana sa stávala terčom manželovho vulgárneho ponižovania a bitiek. Jana prežívala podobný scenár, ktorý zažívala doma s otcom. Vtedy Jana prvý krát kontaktovala poradenské centrum Centra Slniečko, n. o. Spolu s matkou odišla do bezpečného domu a riešila situáciu rozvodom. Od manžela požadovala vrátiť čiastku, ktorú mu požičala. Ten jej ju najskôr sľúbil vrátiť, ale neskôr si to rozmyslel, a keďže Jana nemala dostatok právnych dôkazov, súdny spor o vrátenie dlžnej sumy s exmanželom prehrala. Naviac musela ešte zaplatiť trovy súdneho konania vo výške viac ako 3000 €.

Druhý Janin vzťah

Počas rozvodu s manželom a súdneho sporu o vrátenie pôžičky bývalým manželom sa Jana zoznámila cez internet s Jozefom. Začali spolu žiť aj s chorou matkou v prenajatom byte. Jana sa starala o matku. Do času, keď bola možnosť, že spor o vrátenie dlžnej zapožičanej čiastky Jana môže vyhrať, bol podľa nej ich vzťah s Jozefom v poriadku. Vtedy sa spolu rozhodli, že budú mať aj dieťa. Jozef už bol raz ženatý a z prvého manželstva mal chlapca. Vzťah s prvou manželkou vydržal okolo dvoch rokov. Mesiac predtým, ako sa narodila Jane dcéra Kristínka, zomrela jej matka, o ktorú sa starala viac ako 13 rokov. Vzťah s partnerom sa začal po narodení malej Kristínky zhoršovať. Jeho rodina Janu neprijímala, Jana sa do seba ešte viac uzatvorila. Partner od Jany vyžadoval sex a sexuálne praktiky, ktoré jej ubližovali a nebola s nimi stotožnená, čo partnerovi hovorila, ale on ju začal ponižovať, začal ju upodozrievať, že je mu neverná, že je frigidná. Podľa jej slov vyžadoval sexuálny styk niekoľkokrát za deň a aj pred dieťaťom. Neprispieval jej na chod domácnosti. Platil nájomné, ostatné náležitosti, ako strava, oblečenie, všetko musela riešiť Jana zo svojho príjmu. Jana vždy pred príchodom Jozefa z práce bola nervózna, mala strach z toho, čo sa bude diať, keď príde z práce. Sexuálne praktiky od nedobrovoľného styku, znásilnenia cez análny styk, stalking, neustále pozeranie pornostránok partnerom aj pred dieťaťom, obmedzovanie ľudskej slobody a dôstojnosti napr. formou, že Jana nemohla ísť sama slobodne sa osprchovať či ísť na toaletu. Výčitky na strane Jany, že za to môže ona, že nie je dobrou partnerkou, že je nemožná, že malá Kristínka musí toto všetko zažívať. Vracanie, bolesti v podbrušku, po sexuálnom styku, znechutenie, nízka sebadôvera, strach z toho  čo bude, strach z toho, že nikoho nemá, kam by sa mohla schovať, kam by mohla odísť, kde by sa mohla zdôveriť. Všetko musí vydržať, všetko za to, aby udržala domov pre malú a pre seba. Takto to bolo aj u nich doma. Situácia trvala takmer 1,5 roka. Problém s financiami Janu donútil obrátiť sa na poradenské centrum Centra Slniečko. Nešla kvôli sebe, o sexuálnych praktikách a o násilí nehovorila. Mala obavy predovšetkým o Kristínku, nevedela, ako to má všetko zvládnuť. Mala 230 € materskú, z toho splácala súdne trovy zo sporu s exmanželom a z toho mala utiahnuť celú domácnosť 2 dospelých ľudí a dieťa. Z týchto dôvodov požiadala súd neodkladným opatrením o výživné pre maloleté dieťa. Jozefa to naštvalo a trval na tom, aby návrh na súde stiahla, inak nech „zmizne“. Nestiahla. Jozef dal Jane ultimátum, že má do týždňa aj s malou zmiznúť. Jana s Kristínkou našli útočisko v BŽD. Jozef ju ponižoval aj tým, že aj tak nebude mať kde ísť, že nikoho nemá, že je aj tak malú Kristínku zoberie.

Jana v bezpečnom ženskom dome

Jana až v bezpečnom prostredí dokázala začať rozprávať o tom, čo sa dialo u nich v domácnosti, o ponižovaní o nedobrovoľných sexuálnych praktikách. Vystupovala veľmi bojazlivo, veľmi sa bála o malú Kristínku, o seba, o to, čo s nimi bude ďalej. V noci ani ona, ani malá Kristínka nedokázali spať. Jana mala naučené stratégie z detstva, ktoré jej pomáhali pri prežití týrania, bitia, ponižovania. Jednou z nich bolo radšej mlčať, všetko vydržať, všetko pretrpieť, len aby si udržala domov, aby jej nezobral dieťa, aby neprežívala zase hanbu, nesmie nijako provokovať, všetko musí byť tak, ako partner chce. Sama si často v procese poradenstva dávala otázky, či predsa len nemala vyhovieť všetkým sexuálnym požiadavkám partnera.

Čo bolo poskytnuté Jane v BŽD?

Predovšetkým pokoj, bezpečie, neponižujúce akceptujúce prostredie. S Janou pracovala sociálna poradkyňa, terapeutka a psychologička na posilnení jej sebavedomia, spracovaní individuálneho plánu jej osobnostného rozvoja a právnička ako splnomocnenkyňa v jej právnych záležitostiach. Jana v bezpečnom prostredí sa sama rozhodla podať trestné oznámenie voči Jozefovi. V jej prípade sme využili nové ustanovenia sprevádzanie na výsluchy v postavení dôverníka, ktoré počas pobytu v BŽD absolvovala (3). Jana má za sebou aj jedno súdnoznalecké posudzovanie, z ktorého vyšla jej výpoveď za dôveryhodnú. I napriek tomu vyšetrovateľ trestné stíhanie zastavil a postúpil ho na priestupkové konanie. Jana prejavila počas pobytu v BŽD, že má záujem urobiť si opatrovateľský kurz a využiť svoje praktické skúsenosti z opatrovania matky. Naučila sa pripraviť krátky projekt na podporu tohto svojho cieľa. Projekt vyhrala a nastúpila na opatrovateľský kurz. Naučila sa viacerým rodičovským zručnostiam v oblasti výchovy a starostlivosti o maloletú Kristínku, ktorá si vyžadovala špecializovanú starostlivosť. Naučila sa zvládať svoje depresívne stavy, ktoré ju sprevádzali aj v priebehu pobytu v BŽD. (Bývalý partner požiadal súd o zverenie dieťaťa do jeho starostlivosti, súd neodkladným opatrením upravil styk malej 2,5-ročnej Kristínky na 2x do týždňa na 3 hodiny a každý druhý víkend na celú sobotu aj nedeľu, čo maloletá znášala veľmi ťažko, bývalý partner pri odovzdávaní maloletej do jeho starostlivosti pokračoval v sexuálnom obťažovaní Jany, formou sexuálnych narážok, čo bolo pre Janu stresujúce a opäť zažívala traumatizujúce situácie. Postupne sa ich učí zvládať.)

V spolupráci s obcou dostala Jana do nájmu sociálny byt. Bol síce v neobývateľnom stave, ale vďaka obci, pracovníkom a dobrovoľníkom Centra Slniečko sa podarilo byt zútulniť.

Jana začala nový život, ešte bude mnoho rôznych prekážok, ktoré jej prídu do cesty, je však posilnená a dokáže sa postarať ako o seba, tak o dieťa, má pracovné návyky a zatiaľ má novú rodinu v Centre Slniečko, postupne v rámci poradenského centra Janu smerujeme k vytváraniu nových bezpečných posilňujúcich kontaktov, tak aby dokázala prijať, že je plnohodnotná jedinečná osob

Dieťa svedok domáceho násilia = obeť

Maloletá Kristína (2,5 roka) po príchode do BŽD vykazovala prejavy posttraumatickej stresovej poruchy, čo sa prejavovalo zvýšenou anxiozitou, citlivosťou, plačlivosťou, strachom z cudzích osôb, nekomunikovala a neustále sa pýtala von (iba ukazovala). Mala strach z uzatvorených priestorov, z ľudí, držala sa upäto matky, vydávala iba zvuky a v priebehu dňa ani v noci neudržala moč (Enuresis nocturna). V noci sa často budila s plačom a nevedela zaspať. V oblasti komunikačnej mala maloletá Kristína oneskorený vývin reči. Rozprávala veľmi málo, podľa tabuľkových hodnôt bola reč maloletej na úrovni 12–18 mesačného dieťaťa. V priebehu pobytu v  bezpečí sa maloletá Kristína pod vplyvom matky a sprevádzajúcich odborníkov – logopedičky, psychiatričky, psychologičky, špeciálnej pedagogičky a canisterapeutky postupne rozrozprávala, slovo za slovom. Počas stretnutí s otcom bol opätovne zaznamenaný regres v reči. Počas posledného mesiaca, keď nedochádzalo k styku z dôvodu choroby, sa maloletá opätovne vracala k slovám a slovným spojeniam, začínala sa prejavovať jej spontaneita, radosť, znížil sa aj počet nocí, v ktorých sa dieťa budilo s plačom. V priebehu pobytu v BŽD bola maloletej diagnostikovaná psychiatričkou emočná porucha osobnosti, ktorá podľa odborníkov vyžaduje stabilné emočné prostredie bez stresov. K tomu neprispievali emočne zaťažujúce situácie pri odovzdávaní Kristínky otcovi, kedy sa styku bránila, kopala, driapala, plakala. (Správa z pozorovania interakcie.)

Maloletá Kristína v dôsledku oneskoreného vývinu reči nezvládala veku primerané činnosti v kognitívnej oblasti. Hrubá a jemná motorika, spontánna kresba, grafomotorické prvky zodpovedali veku. Z hľadiska prognostického je dôležité identifikovať príčinu oneskoreného vývinu reči (trauma, prípadne znížený intelekt). Prežitá trauma, ktorá sa môže prehlbovať aj separačnou úzkosťou od matky ako najbližšej vzťahovej osoby, môže závažným spôsobom narušiť integritu dieťaťa, môže spôsobiť oneskorenie vývinu v reči, prípadne „zablokovať“ rečový prejav dieťaťa (elektívny mutizmus). Maloletá Kristína prejavovala k matke pozitívne city, bola na ňu citovo naviazaná, v prípade nebezpečia, neistoty ju vždy vyhľadala. Zdržovala sa v jej blízkosti. V prvých mesiacoch pobytu sa maloletá nechcela k nikomu priblížiť, s nikým nekomunikovala, najlepšie sa cítila v blízkosti matky. Matka vo vzťahu k dieťaťu je senzitívna, ochraňujúca, ale zároveň aj láskavo dokáže stanoviť dieťaťu hranice. V rámci BŽD boli maloletej Kristíne k dispozícii vychovávateľka, špeciálna pedagogička, canisterapeutka.

Proces zverenia maloletej Kristíny do starostlivosti matky, či otca nie je uzatvorený.

Záver

Keď som Jane dala otázku, čo by urobila, na koho by sa obrátila, ak by sme neboli nablízku, odpovedala, že nevie, že sme boli pre ňu posledná možnosť, posledná záchrana. Uvažovala aj o tom, že ak skončí na ulici a zoberú jej dieťa, už by nemala pre koho žiť. Ak by som mala odpovedať na otázku, či máme, alebo nemáme dostatočne funkčný systém ochrany obetí domáceho násilia na Slovensku, tak by moja odpoveď bola, že máme veci dobre naštartované, ale že nemôžeme ani cúvnuť a ani mať dlho len naštartované. Treba jednoducho zaradiť jednotku a pridať rýchlosť.

A čo by sme mali najbližšie obdobie riešiť, aby sme systém udržali a aby napredoval?

• Predovšetkým nám chýba zákon o domácom násilí, kde by mali byť zakomponované už realizované programy a projekty, medzi ktoré by jednoznačne patril aj bezpečný ženský dom a sieť poradenských – intervenčných centier.
• Vytvorili sme systém právnej ochrany napr. formou vykázania násilníka z obydlia, ale chýba nám následne systém intervencie, ktorý sa nepremietol v sociálnych službách (pre inšpiráciu nemusíme ísť ďaleko, stačí sa rozhliadnuť v ČR).
• Národnými projektmi, podporou z Nórskeho finančného mechanizmu a štátneho rozpočtu sa podarilo vytvoriť kvalitný systém poradenských centier a bezpečných ženských domov. 30. 4. 2017 podpora končí a doposiaľ neexistuje nástroj, ako tieto centrá zastabilizovať a rozvíjať ďalšie.
• Súčasná legislatíva nepozná zariadenie bezpečný ženský dom. V zákone č. 448/2008 Z. z. existuje zariadenie núdzového bývania, ktorého cieľovou skupinou sú obete domáceho násilia. Tieto zariadenia podporujú samosprávy, ale naplnenie minimálnych štandardov v BŽD niekoľkonásobne prekračuje príspevok na prevádzku, ktorý poskytuje samospráva na zariadenie núdzového bývania.
• V zariadeniach núdzového bývania sa počíta naozaj iba s núdzovým bývaním, nepočíta sa s 24-hodinou prevádzkou, špecializovaným poradenstvom, terapiou, či psychologickým poradenstvom a ani špecializovanou starostlivosťou o deti žien zažívajúcich násilie.
• V téme domáceho násilia by mali pracovať špecialisti, tak v radoch sociálnych služieb, sociálnych pracovníkov, ako aj v radoch polície, prokuratúry, zdravotníctva, súdnictva, a mali by byť vytvorené multidisciplinárne spolupracujúce tímy. Predovšetkým aby sa predchádzalo druhotnej viktimizácii a traumatizácii obetí.
• S detskými svedkami dlhodobého násilia by sa malo zaobchádzať ako s obeťami, a teda ochrana detských obetí, ich bezpečie, ochrana ich dôstojnosti, ich duševného, telesného a citového vývinu, ale aj ich názor a najlepší záujem dieťaťa by mali byť postavené nad rodičovské práva.
• Mali by sme vytvoriť systém špecializovaného vzdelávania pre oblasť domáceho násilia prierezovo pre odborníkov vo všetkých rezortoch, ktorí sa stretávajú s touto témou a mali by záujem sa v nej špecializovať.
• Chýbajú nám špeciálne vypočúvacie miestnosti pre detských svedkov násilia.

Toto je len zopár bodov na inšpiráciu, ako ďalej. Dôležité je nezastaviť sa, pretože máme v rukách osudy mnohých žien a detí.